KRASŇANSKÁ KÚRIA dňa 24.5. 2014 na 17 km - niekedy sa byť posledným oplatí

Autor: Soňa Macejáková | 8.6.2014 o 5:01 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  67x

Po odbehnutí môjho najdlhšieho behu v živote – horský beh BABA-KAMZÍK na 16 km, sa už cítim ako pokročilá bežkyňa, ktorá sa do horských behov priam zamilovala, aj napriek „rekordným časom“ – odbehnúť danú trať za čo najdlhší čas.

KRASŇANSKÁ KÚRIA dňa 24.5. 2014 na 17 km - niekedy sa byť posledným oplat

            Beh BABA-KAMZÍK na 16 km ma naštartoval na “kariéru ultrabežkyne“. Je to fantázia bežať si lesom, vdychovať vôňu bazy a zabárať tenisky do ihličia. Je tu len jeden malilinký háčik, že ja sa na takýchto behoch  vždy obávam aby som nepoblúdila. Odpoveď kolegov bežcov: „To nemôžeš zablúdiť, veď bežíš s bežcami“, nie je na mieste, nakoľko situácia je taká, že ja bežím s bežcami cca 5-10 minút a potom všetci odo mňa „utečú“ a ja si bežím  sama samučičká a najväčšou mojou starosťou je – len nezablúdiť, darmo mi povedia organizátori: „Tam sa zablúdiť nedá.“  To nepoznajú ešte moje „blúdiace schopnosti“.

            Trasa behu bola nádherná, krásne značená oranžovými šipečkami na zemi a vlajúcimi „práporkami“ a „ceduličkami“ na stromoch. Ale prišiel ten okamih, keď som vybehla z lesa na asfaltovú cestičku. Vľavo bola oranžová šípečka smerom dole – deti 5 km a vpravo šípečka hore 17 km dospelí. A tak som sa rozbehla nahor. Bežím si bežím a beží sa mi celkom dobre – vpravo les vľavo les a nikde ani človiečika. Po dosť dlhej chvíľke som začala mať také nepríjemné tušenie, či bežím správne, nakoľko som nevidela žiadne značenie, ale  bežím ďalej s očakávaním, že každú chvíľku musím objaviť značenie. Vrátiť sa mi taký kusisko nechcelo, ale napokon som zastala a z „vačočku“ som.vytiahla propozície behu, kde bol aj kontakt na organizátora pána Doláka, ktorého som prezvonila  (dôvod nedostatočný kredit). Obratom mi zavolal a ja som mu oznamovala, že som asi zablúdila. Potvrdil, že hej a že som po vybehnutí z lesa mala odbočiť vľavo. Chtiac nechtiac som si dala spiatočku. Moja chyba, že som si nevšimla šípečku vľavo do lesa a na strome „obrovitánsky“ vlajúci „práporček“. No čo už – poučenie do ďalšieho života: „Hľadieť nielen rovno, ale aj doprava či doľava“.

            Trénovať na tento môj ešte dlhší beh ako bol beh BABA-KAMZÍK som časovo nestíhala. Týždeň pred behom som mala víkendový „bežecký absťák“, nakoľko som sa dňa 17. mája   stala svokrou.  Na svadbe som si síce „odbehla“ „Svadobný HULA-HULA fantasy beh šťastia“, ale to bol taký „mini beh“ svadobnou sálou s nevestou a svadobnými hosťami. Napriek tomu, že som na behu KRASŇANSKÁ KÚRIA dobehla posledná bola som prvá (v mojej kategórií v ktorej som bola jediná) – neviem prečo päťdesiatníčky nebehali. Neočakávala som, že čas dobehu bude mojim najrekordnejším časom ako prebehnúť určitú trasu za čo najdlhší čas. Nielen dcéra sa divila, ale určite každý, kto si čas môjho behu prečítal. Napriek tomu som nesmierne šťastná, že som beh absolvovala.

            Atmosféru dobehu do cieľa priam zbožňujem. Je to taký neopísateľný pocit šťastia a po každom behu sa cítim perfektne. Čakal ma obrovský potlesk, akoby tam boli všetci bežci sveta, vrúcne priateľské objatie od pána Doláka,  dáreček - ako zadosťučinenie za poblúdenie, pohár šampanského, modré lesné zvonky od kolegu bežca, čakala sestra, mama, moja čokoládová labradorka-terapeutka Briaa, perfektný guláš a priateľské  úsmevy všetkých organizátorov.

            NIEKEDY SA BYŤ POSLEDNÝM OPLATÍ.

 

Foto: Foto1

 

Autorka: Soňa Macejáková

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?